Foto: Alexandros Papathanasopoulos
Foto: Alexandros Papathanasopoulos

Grécke bohyne, ktoré spochybnili človeka

Bratislava v pohybe

 Barbara Brath

Téma kde sa to všetko začalo a kde sa to všetko končí je zaručene nadčasová a nekonečná. Vždy bude ľudstvo i jednotlivca fascinovať, lebo nemá jednoznačné odpovede. A to, čo je prekryté tajomstvom nepoznaného, iba tušeného, je na jednej strane motivačné a dráždivé, na druhej však môže byť aj frustrujúce. Poznať odpoveď znamená istotu, nemať ju, znamená zvedavé chvenie očakávania. Ako nechať stopu na zemi, ako „vygravírovať“ svoje iniciály do pamäte sveta, ako dokázať, že som tu bola/bol (či už cez svoje potomstvo, alebo profesionálne úspechy), ako urobiť človeka večným, sošným, zapamätateľným – je snahou projektu Rootlessroot v inscenácii Stones & Bones. Akurát tu je ten zapamätateľný „materiál“ človek, cez pohyb, cez telo, prostredníctvom tanečného okamihu, ktorý necháva stopu v našej mysli alebo duši, možno emócii... neuchopiteľný „materiál“, ktorý pohybom vygenerejú tanečnice v čase a v priestore a ktorý vyžaduje vnímanie percipienta. Pozorné vnímanie, aj pozornú emóciu – lebo pri nepozornom sa rýchlo zabúda.

Foto: Alexandros Papathanasopoulos

Stones nie sú len živé kamene (na scéne sú situované tri veľké moduly mramorových nepravidelných ťažkých gúľ evokujúcich molekuly – sú to kreatívne ťažké sochy, ktoré tanečnice postupne silou a namáhavo presúvajú a na ozvučenej podlahe prenášajú každý zvuk pohybu). Mramor tu nie je len dôkaz dávnych vekov, sú to „mohyly“ času, ktoré tu ostali a ktorých sa môžeme dotknúť. Dotknúť sa histórie ako náhrobného kameňa s odkazom na niečiu niekdajšiu prítomnosť. Bones fungujú ako imaginárny (alebo aj vecný) pozostatok človeka, archeologický nález, „vykopávka“, ktorá ešte žije, bones – ako skelet ľudského tela, ktoré sa snaží zachytiť a zaznamenať informáciu o svojej existencii. Telo ergo jeho pohyb ako stopa existencie. Tanečnica v jednej nečakanej chvíli zapózuje v arabeske a spýta sa nás vo voľnom preklade, ale s evidentným významom: „Máte to? Zapamätáte si to? Je toto moja stopa, moja večnosť?“ A kým si divák automaticky naskenuje do mysle tento obraz/výjav, dostane od interpretky nástojčivý a prísny príkaz: „... a teraz mi to vráťte, vráťte mi to!“ Ten moment vnesie do situácie ďalší rozmer – ako „vrátime“ zapamätané, ako vrátime emóciu? Tým, že na ňu zabudneme? Alebo tým, že urobíme tiež niečo natoľko zaujímavé, že si to zapamätá niekto iný? Možno práve ten, ktorý to po nás chcel?!

Foto: Alexandros Papathanasopoulos

RootlessRoot Company založili Linda Kapetanea a Jozef Fruček v roku 2006 v Aténach. Súbor vznikol z ich potreby rozvíjať vlastný umelecký jazyk, ktorý definujú ako primárny a surový. RootlessRoot je umeleckým nositeľom ich praktickej filozofie, ktorý im pomáha objavovať svoje kapacity a napĺňať túžbu po ponore do hĺbky ľudského bytia. Ich diela – sóla, inštalácie, komorné aj veľké predstavenia – boli prezentované v 21 krajinách sveta. Spolupracovali s Akramom Khanom na sóle DESH, so Staatstheater Kassel, DOT 504, s Helsinki Dance Company a mnohými ďalšími súbormi a inštitúciami. Od roku 2006 vyvíjajú svoju „Fighting Monkey Practice“ (prax bojujúcej opice), zameranú na základné princípy ľudského pohybu a rozvoja. Svoju techniku vyučujú po celom svete. Choreografiou Stones and Bones sa RootlessRoot usilujú o vytvorenie divadelného zážitku zbaveného falošných objektov. Ukazujú nám ľudské telo v jeho skutočnej podobe stvorenia, snažiac sa o to, aby telo v danom okamihu zanechalo stopu, ktorá dokáže budúcnosti, že niekedy existovalo. Takto faktograficky definuje súbor bulletin k festivalu Bratislava v pohybe.
 

Foto: Alexandros Papathanasopoulos

Stones & Bones je choreografia pre štyri tanečníčky z rôznych krajín (Grécko, Španielsko, Kórea, jeden z choreografov je slovenský umelec, ktorý dokonca napísal aj texty k dielu) a mramorovú večnosť poézie. Protagonistky stoja na scéne proti mramoru – materiálu večnosti, pričom vytvárajú báseň o ľudskom zápase s časom a priestorom, so zemskou príťažlivosťou a s rozkladom. Je to ako vedome kreovaná pohybová „legenda“ cez parafrázu na grécku mytológiu, ktorá stavia na princípoch vesmíru. Začínajú svoju púť v mystickom kozmickom oceáne nekonečných možností, neobmedzených tvarov, foriem a dimenzií a skončia prácou so základnými pytagorejskými pravidlami vytvárania vesmíru a geometrie. Autori textu tvrdia, ... že na scéne sa rozvíja archetypálny vesmír, keď sa tvorcovia vnárajú do tvarov a hmotnosti objektov s vedomím, že všetko sa skončí, pretože ľudská prítomnosť je vždy len letmá.

Ako zaznamenať večnosť pohybom? Ako zaznamenať pohyb na večnosť? Ten predsa vzniká v čase, v okamihu, v priestore a ostáva v povedomí (možno podvedomí) vnímateľa, ktorý tiež raz odíde z tohto sveta... ako pohybom/tancom potvrdiť existenciu človeka (keď, samozrejme, opomenieme technológie, fotografie, videozáznamy...)? Ako ponechať pohyb ako odkaz pre ďalšie generácie, keď všetky tie v danom momente prítomné a vnímajúce postupne v čase vymrú...? Stones & Bones zanechali po sebe nielen vizuálny dojem z predstavenia, vynikajúce výkony interpretiek, výtvarný signál a senzitívny zážitok, ale aj sériu prekvapivých otázok bez odpovedí, ktoré pravdepodobne nikdy nenájdeme, je však dobre, že sa vyhrabali z prachu antiky...
 

Foto: Ctibor Bachratý

Stones & Bones bola pohybová exhibícia vyšportovaných tiel tanečníc, ktoré zrejme dvíhajú aj činky (alebo žeby „len“ moduly kameňov na javisku?). Bola to aj prezentácia výtvarnosti a choreografickej kreativity, ktorá sa javila spočiatku ako výsostne abstraktná, ale Stones & Bones je v konečnom dôsledku príbeh o emócii, je to vnútorná revolta prýštiaca z frustrujúcich otázok, stratenosti v čase, smútku z pominuteľnosti, hlas rebélie i vzdoru, hnevu aj drzosti, asi najviac strachu a z týchto emočných polôh a dynamických pohybových variácií bola vystavaná „hrobka“ nástojčivej pamäte s echom valiacich sa kameňov kdesi v nekonečnom vesmíre. Dielo má emocionálny náboj, hoci disponuje vysoko intelektuálnym rozmerom, ktorý komunikuje cez pohybové kódy a divák ich šifruje cez vlastnú skúsenostnú úroveň. Nejde o čistú tanečnú abstrakciu, ani o dejový príbeh, ten svoj (emocionálny) si v ňom však divák môže nájsť.

Tri kamene, štyri ženy. V generačnom posune, každá iná, a predsa v čomsi rovnaké. V sile svalov, ale predovšetkým v sile ducha. Tvoria pieseň – odkaz dejín z frustrácie súčasnosti. Atmosférou sme asi v starovekom Grécku, módou v súčasnosti (v čiernych jednoduchých strihových variáciách, sem tam sa objaví modrý a biely plášť/bunda), v uzavretej „krypte“, kde sa zaživa umiera, ale aj v otvorenom vesmíre, kde sa predmety a ľudstvo strácajú v čiernej diere (štyri tanečnice stojace za sebou – jedna po druhej skrčené v podrepe „padajú“ tej za svojím chrbtom medzi stehnami do neznáma. Nerodia sa, miznú v tuneli nekonečna, prechádzajú „nebeskou“(?) bránou večnosti. Stále dokola, v opakujúcom sa cykle. V temnote počuť zvuk presúvaných skalných blokov, kroky v tichu, ozvena zo všetkých strán graduje napätie. Odhalí sa najprv telo (a vskutku je to doslova o kostiach jednej z protagonistiek, ktorej skelet je akoby iba potiahnutý kožou), potom pred mikrofónom duša, keď sa nástojčivo prihovára publiku v kuželi svetla... nabáda na ticho, na spirituálne mlčanie, v ktorom počuť aj myšlienky. Šššš... Telo sa stáva znakom, geometrickou informáciou, projekciou obrazu v našom mozgu. 

Foto: Ctibor Bachratý
Foto: Ctibor Bachratý

„Zaznie“ aj symfónia vlasov (symbolu erotiky), dravo hádžu svojimi hrivami, hrajú sa s prameňom vlasov ako s výtvarným fenoménom i reprezentantom života. A všetko to temné, v krásnom kontrastnom svetle a šepote slov i improvizačne zadefinovanej piesne na tradičnú hudbu neznámeho autora (How should I your true Love know, text: prvá z pomätených piesní Ofélie, Shakespeare, Hamlet, IV. dejstvo, 5. scéna) sa odrazu premení ako tieň na horizonte bieleho plátna a výrazne teplého svetla. Tanečnice tancujú osve aj spolu, každá originálna svojím zjavom (jedna z nich akoby „vypadla“ z mytologického príbehu Odyssea či z fresky Pompejí). Odrazu jedna z nich v centre javiska vo svojej subtílnosti obutá v blokových „chodúľoch“ predvedie geometrickú hru paží a celého tela, kráča v tichu a ozvenách ako archetyp boha vetra (či možno aj pomsty?!), ako démonický šaman, aj posol prírody, rozpohybovaný strom, aby v závere v mystickej póze na ňu „napršal“ piesok (či hlina), ktorú na ňu sporadicky hádže jej kolegyňa. Krásny výtvarný obraz plný symbolov, atraktívnej vizuality a optickej emócie. Všetky tie (strašidelné) akustické echá, šumy, hukoty a tichá sa občasne premieňajú na dramatickú monumentálnu (miestami až filmovú) hudbu. Tancovanie je fyzické, naturálne a estetické zároveň. V závere sa každá z protagonistiek  zapiera do kameňa, valia ich diagonálne cez javisko v roztrúsenom „prachu“ s námahou i vzdychmi, aby ich napokon dotlačili vedľa seba a sadli si na ne s uvoľňujúcim smiechom. Ten je spočiatku sympatický a vtipný, ale postupne sa transformuje do agresívnych animálnych zvukov džungle, ktoré znejú do tmy. Možno zúfalstvo, možno šialenstvo... Akoby sa navždy v priestore stratil človek (žeby aj kameň ?!) a kdesi vo vesmíre ostal iba desivý škrekot zvierat, alebo skôr neidentifikovateľných bytostí. A nad tým všetkým sa v jednom záblesku na moment na horizonte zjaví maľba monumentálnej figúry anjela.

 
 

Foto: Ctibor Bachratý

Stones & Bones boli (pre mňa osobne) v spirituálnej rovine stotožnením sa s nejakou „zabudnutou“ karmickou skúsenosťou, návratom k prachu antiky a cestovaním do ešte nepoznaného vesmíru v temnom echu histórie a novej ozveny zo straty identity ľudstva a jednotlivca. Štyri „grécke“ bohyne (bicepsmi a silou trochu vizuálne popierajúce klasický model ženstva, ale vnútornou silou energie plné nehy, lásky a tepla) akoby prišli z minulosti do súčasnosti, aby spochybnili budúcnosť. Podarilo sa im to. V pamäti divákov po nich ostali „len“ kamene a kosti.  

 

 ROOTLESSROOT (GRÉCKO)

STONES & BONES

Kompozícia tanečnej básne napísanej na kameňoch

7. október 2021

Mestské divadlo P. O. Hviezdoslava, Bratislava v pohybe

                                                                                                                           

Umeleckí riaditelia a choreografia: Linda Kapetanea, Jozef Fruček

Hudba: Vassilis Mantzoukis

Scéna a vizuálna spolupráca: Thomas Randall-Page, Peter Randall-Page

Supervízia scény: Paris Mexis

Svetelný dizajn: Periklis Mathiellis

Zvukový dizajn, mixing & mastering: Christos Parapagidis

Kostýmy: Isabelle Lhoas

Texty: Jozef Fruček

Úprava textov: Ioanna Nasiopoulou

Fotografie: Alexandros Papathanasopoulos

Účinkujú: Linda Kapetanea, Elena Topalidou, Iro Konti , Hyaejin Lee

Spev piesní: Martha Fritzila

Hudobníci na nahrávke: Vassilis Mantzoukis, Kostas Nikolopoulos, Nikos Papaioannou, Panagiotis Manouilidis

Originálna choreografia bola vytvorená s tanečnicami: Elena Topalidou, Anna Calsina Forellad, Huyjeen Lee, Linda Kapetanea

Dodaná pieseň: HOW SHOULD I YOUR TRUE LOVE KNOW, Text: prvá pomätených piesní Ofélie, Shakespeare, Hamlet, IV. dejstvo, 5. scéna. Tredičná hudba, neznámy autor

Manažment inscenácie a turné: Cultόpια

S podporou: Iktinos Marmaron

Stones & Bones turné podporuje ONASSIS STEGI – “Outward Turn” Cultural export program and funded by the Hellenic Ministry of Culture and Sports for its european tour production co-ordination

Producent: Onassis Stegi Athens