Cesta na prvú scénu Francúzska

Čajkovského hudba bohatá na farby a emócie inšpiruje choreografov po celom svete bez rozdielu na obdobie či štýl. Po príbehu princeznej zakliatej do podoby labute siahli od Petipu a Ivanova mnohí choreografi, ktorí sa pokúsili prerozprávať príbeh tradičnou rečou klasického tanca ako Konstantin Sergejev či Jurij Grigorovič, tvorcovia vnášajúci do inscenácie nový dramaturgický pohľad ako John Cranko a John Neumeier aj reprezentanti moderných tendencií v tanci ako Mats Ek, Matthew Bourne či Alexander Ekman. Od Reisingerovho uvedenia Labutieho jazera v Moskve v roku 1877 po prvé uvedenie baletu do repertoáru súboru parížskej Opery prešlo mesto svetiel mnohými zmenami, vyrástla nad ním Eiffelovka a z temných uličiek sa stali široké bulváre. Baletný súbor parížskej Opery sa svojho Labutieho jazera dočkal až v roku 1960 v choreografii Vladimira Bourmeistera, teda 83 rokov od svetovej premiéry, pričom parížske publikum mohlo vidieť kompletný balet len šesť rokov predtým s hosťujúcim súborom Sadler’s Wells Ballet. O rok neskôr, v roku 1961, počas turné Mariinského baletu po západnej Európe, sa podarilo sólistovi baletu Rudolfovi Nurejevovi vymaniť z okov komunistickej mašinérie Sovietskeho zväzu a ostal žiť v slobodnom svete. O dva roky neskôr tancoval Nurejev Labutie jazero v choreografii Johna Cranka v Stuttgarte. Crankove odlišné inscenovanie diela na tanečníka urobilo veľký dojem a ovplyvnilo jeho neskorší prístup k tvorbe vlastnej verzie. Nurejev inscenoval po prvý raz Labutie jazerovo Viedni v roku 1964. Z tejto inscenácie je urobený televízny záznam a dodnes je v repertoári baletu Štátnej opery, aj keď už s iným, striedmejším vizuálom. V roku 1984 sa stal Nurejev riaditeľom baletného súboru parížskej Opery a v rovnakom roku inscenoval so súborom novú, svoju druhú verziu Labutieho jazera. Nurejev síce v roku 1993 zomrel, no jeho Labutie jazero bolo v repertoári až do roku 2016. Celkovo sa zahralo 272-krát. Od februára 2019 sa v pôvodnej verzii vrátilo na scénu Opéra Bastille.

 

Druhá Nurejevova verzia, freudovský pohľad

Dvadsať rokov po prvom inscenovaní Labutieho jazera vo Viedni sa Nurejev vrátil k titulu, ktorý v hojne upravenej verzii uviedol v Paríži. Nurejev sa pri novom inscenovaní ponoril do hĺbky a myšlienku predstavenia radikálne zmenil. Nová inscenácia už nebola rozprávkou, ale snom, ktorý sa odohráva v princovej hlave. Labutie jazero v novej úprave upriamuje pozornosť na prázdnotu, ktorá obklopuje princa, a jeho podvedomie hľadá útechu, tú zosobňuje labuť. Protipólom labute je dravý vták, ktorý vracia princa do najranejších spomienok. Filozofia nového konceptu vychádzala zo zápiskov Leonarda da Vinci, ktorý vo vedeckej práci o lete supa zrazu do textu vniesol stať o tom, ako sa mu v pamäti zrazu vynoril obraz supa, ktorý pochádzal z jeho najranejšieho detstva. Da Vinciho zápisky neskôr analyzoval Sigmund Freud, ktorý v spisoch z roku 1943 vysvetlil sny o lietaní takto: „Prečo tak mnoho ľudí sníva o schopnosti lietať? Psychoanalýza poskytuje odpoveď: pretože lietať alebo byť vták je len temnou formou inej túžby...snová túžba byť schopný lietať ako sen neznamená nič iné ako intenzívnu túžbu byť schopný sexuálnych aktivít.“ (S. Freud, 1943). Zdá sa, že Nurejev vlastnú chuť na sex, ale aj frustrácie z nenaplnených chúťok preniesol do postavy princa v Labuťom jazere. Freudovský koncept sa mu podarilo podať nenásilne a víkendový divák si ani nevšimne, že nesleduje chronicky známu rozprávku o zakliatej princeznej Odete, ale psychoanalytický rozbor sna mladého princa (a možno i autora).
Kľúčom k pochopeniu freudovského elementu v inscenácii je prológ, v ktorom princ spí v kresle. Jeho priateľ Wolfgang záhadne zmizne a zjavuje sa čarodejník Rotbart ako dravý vták, ktorý silou mágie mení princeznú Odetu na labuť a odlieta s ňou do nedosiahnuteľných diaľav. Nasleduje retrospektíva celého princovho sna začínajúca sa oslavou princových narodenín, prvé stretnutie s labuťou a sľub lásky, oklamanie čiernou labuťou a dôsledky nechcenej zrady. Vo štvrtom obraze sa opäť opakuje scéna z úvodu baletu. Fiktívny boj princa s Rotbartom sa končí víťazstvom dravého vtáka, ktorý spolu s Odetou odlieta opäť ďaleko za obzor. Princ ostáva vo svojej prázdnote opäť sám. 
Dramaturgický zámer je výborne zdôraznený scénografiou Ezioa Frigeria, ktorý jednoduchými nezdobenými gotickými múrmi podporil chlad a prázdnotu. Je to čistý priestor, v ktorom princ môže voľne lietať na vlnách svojej fantázie. 
Kostýmy navrhnuté Francou Squarciapino sú tradičné, labute sú odeté v klasických bielych tutu, smrteľníci v kostýmoch štylizovaného stredoveku v pastelových farbách, ktoré majú byť inšpiračným odkazom na tvorbu Claudea Moneta. Absencia výrazných odtieňov stiera hranice medzi labutím a reálnym svetom. Čo je však v tejto inscenácii realita? Veľkým problémom je z môjho pohľadu nedostatočná strihová diferenciácia kostýmov tancov národov, ktorým úplne chýbajú identifikovateľné folklórne prvky charakteristické pre dané národné tanca a všetky (okrem španielskeho tanca) sú koncipované ako ruské. 
 

Choreografický vklad, interpretačná výzva

Balety Rudolfa Nurejeva sú pre interpretov obrovskou výzvou. Tanečníci ich označujú za prekrokované, nahustené najťažšími technickými prvkami a kondične mimoriadne náročné. Je to jeden z dôvodov, prečo jeho balety nemôže uvádzať každý baletný súbor. Tancovať Nurejeva si totiž vyžaduje silnú prípravu a technicky zdatných interpretov.
Oproti svojej prvej verzii sa Nurejev v parížskom uvedení vrátil v prvom dejstve k pas de trois, ktorým nahradil viedenské pas de cinq. Do prvého dejstva vložil variáciu princa a záverečnú polonézu venoval šestnástim tanečníkom-mužom, ktorých jemu vlastným spôsobom rozdelil do štyroch skupín a vďaka ich meneniu vytvoril zaujímavú a neustále sa meniacu javiskovú kresbu. 
V druhom dejstve, ktoré zachováva Ivanovovu choreografiu, Nurejev zrekonštruoval princovu variáciu, ktorá býva po tanci veľkých labutí vynechávaná. Slávne čierne pas de deux princa a Odílie z tretieho dejstva koncipoval ako pas de troiss variáciou Rotbarta, ktorý čiastočne participuje aj v spoločnom adagiu. Štvrté dejstvo ponechal rovnaké (okrem záveru) ako vo Viedni s hudbou, ktorú použil aj Vladimir Bourmeister, čiže časťami pas de six, ktoré bolo pôvodne komponované pre tretie dejstvo. Štvrté dejstvo je korunou celého baletu, v ktorom Nurejev skutočne dokázal vytvoriť obraz labutí, ktoré sa pod vplyvom nepriaznivých vonkajších okolností zoskupujú do kŕdľa, ktorý ich má ochrániť. Vložené grand adagio je rovnako ako viedenskej verzii pastvou pre oči a emocionálnou potravou pre dušu.

Nová inscenácia Labutieho jazera v Paríži dáva priestor novým hviezdam. K takým patrí Paul Marque, ktorý sa 2. marca 2019 predstavil v postave princa Siegfrieda. Víťaz zlatej medaily vo Varne sa prepracoval za päť rokov hierarchickým rebríčkom parížskej Opery až na pozíciu prvého tanečníka. Paul Marque má všetko, čo má princ v Labuťom jazere mať. Má charizmu, má postavu a má techniku. Všetky kombinácie grands tours rotoval s trojitými obratmi, pri code v čiernom pas de deux mu musel dirigent značne spomaliť tempo, aby mal tanečník čas dopadnúť na zem. Jeho vzdušné allegro s maximálnou eleganciou odporovalo zemskej príťažlivosti a dokresľovalo celkový obraz dokonale zvládnutej techniky. Skutočným zážitkom nebola však jeho schopnosť predvádzať akrobaciu, ale koordinácia, absolútna istota a francúzska elegancia. Paul Marque je na najlepšej ceste stať sa novým danseur étoile (tanečníkom – hviezdou). 
Technická istota bola doménou aj skúsenej Myriam Ould-Braham, ktorá sa predstavila v dvojpostave Odety/Odílie. Sólistka nepredstavuje prototyp dlhorukej a dlhonohej labute, na aké sme zvyknutí z ruských baletných scén, ale v tomto prípade tanečné majstrovstvo mnohonásobne prekrylo hendikep nižšieho vzrastu. Ould-Braham predviedla v code v treťom dejstve zaujímavú kombináciu tours fouettés, ktoré v prvej polovici točila s akcentom dnu a cez demi-rond de jambe 45° a v druhej polovici plynulo prešla do klasických fouettés s akcentom von. 
Fantastický výkon podal Axel Magliano, ktorý sa predstavil ako Wolfgang/Rotbart. Magliano zaujal svojou charizmou nesúcou reminiscencie na Patrika Duponta. Krásne ľahko a s prehľadom predviedol variáciu v treťom dejstve. 
Pomerne veľkým sklamaním bola pre mňa interpretácia pas de trois v prvom dejstve, ktorému chýbala elegancia. Nepresvedčivo vyzneli aj tance národov (okrem španielskeho), v ktorých sa strácala rozdielnosť štýlov. Naopak, zbory labutí najmä vo štvrtom dejstve naplnili očakávania, ktoré má divák pri návšteve prestížnej parížskej Opery.

Písané z predstavenia 2. marca 2019, Opéra Bastille, Paríž.

Dirigent: Valery Ovsyanikov
Odeta/Odília: Myriam Ould-Braham
Princ: Paul Marque
Wolfgang/Rotbart: Axel Magliano
Kráľovná: Sophie Mayoux
Pas de trois: Alice Catonnet, Bianca Scudamore, Francesco Mura