Choreograf Anton Lachký naštartoval svoju kariéru v predstavení Ma Akrama Khana, tancoval v 48 krajinách sveta sotva ako dvadsaťročný. Neskôr sa stal spoluzakladateľom Les SlovaKs, ale vlastný súbor založil v roku 2012, pre ktorý vytvoril štyri choreografie a ďalších asi 15 predstavení vytvoril ako hosťujúci choreograf.

Ludum je založené na mimoriadne dynamickom a temperamentnom pohybe, v briskných rýchlych gestách, sile nôh a pružnosti tiel, ktoré dokážu pohyb aj emóciu pretransformovať do harmonickej meditatívnej polohy v pomalom mátožnom vlnení. Na začiatku sú tu štyri postavy trendy oblečené podľa súčasnej módy (od športovej mikiny až po strieborné večerné šaty, kostým Britt Angé), ktoré predvedú silový „šamanský“ tanec za znenia bubnov, ten sa príchodom ďalších dvoch tanečníkov preklopí postupne do meditatívnej vlažnosti pohybového aj psychického tranzu vznášajúcej sa ezoteriky, aby následne ponárali svoje telá do tónov klavíra interpretujúc jeho výraz.
 

Až príchodom bizarnej dvojice evokujúcej snobský manželský pár bez vkusu (on v ružovom obleku v kovbojských čižmách a s klobúkom, ona v trblietavej večernej róbe) pochopíme, že všetko, čo sme doposiaľ videli, bol výtvor týchto „podnikateľov“, ergo počítačový program, v ktorom sa zároveň všetci nachádzajú. Môžu do neho manipuláciou technológií vstúpiť, otázne je, či z neho aj vystúpia. Stierajú sa tu limity skutočného a neskutočného. Protagonisti sa stanú bábkami a implantovanou súčasťou počítačovej hry, v ktorej si nielen plnia sny, ale sú ňou až magicky unesení.

Dvojica svoj úžas nad týmto novodobým vynálezom aj verbalizuje do mikroportov. Tanečníci medzi sebou komunikujú, prihovárajú sa publiku ako potenciálnemu klientovi, hovoria po anglicky, s občasne až humorne použitou slovenskou vetou svoj program celoplošne „predávajú“. Pohyb aj slovný prejav je zámerne kreovaný predimenzovanou štylizáciou, ktorá je mimoriadne vtipná a excelentne výrazovo zvládnutá. Táto až groteskná karikatúra nadšencov technológií je skrytou kritikou súčasnej posadnutosti spoločnosti virtuálnym svetom a jeho pochybnej manipulácie s myslením aj pocitmi ľudí, z ktorého sa dá ešte na dôvažok „vytrieskať“ dobrý biznis parazitujúci na sklamaniach a túžbach obyvateľov Ludumu, resp. obyvateľov „civilizovaného“ sveta. 
 

Užiť si umelé šťastie virtuality sa stáva modernou drogou, ktorá sa dá legálne kúpiť na internete. Na všetko je „liek“, z každej životnej šlamastiky sa dá dostať čvirikaním vtákov a zvukom šumiacej vody pusteným cez slúchadlá, a kým nás nevaruje signál „game over“, môžeme cválať na koni medzi kaktusmi, odkrágľovať ako šerif Billyho The Kida, alebo si odskočiť na Mesiac urobiť selfíčko. Ťažký mačo v ružovom outfite si plní sen šerifa (i detský sen tanečníka), jeho blyštiaca sa lady sa hrá na lásku (všetko je „sou bjuuutifl“, „aj lavju bejby sou mač“), netušíme, či sa ľúbia naozaj, alebo je to súčasť virtuálneho programu. Pravda sa tu nerozlišuje, pravda tu už nemá ani relevantnú hodnotu. „Stvoritelia“ produktu, ktorý ponúkajú, sú ním sami takí fascinovaní, že sa vedome stávajú súčasťou hry a otrokmi vlastného „vynálezu“. Je to ešte ich realita? Je to virtuálna realita, na ktorej zarábajú? Alebo sa stala realitou ich virtuálna realita? Sú ešte v hre, alebo už mimo nej? A sme v hre my? 

Ludum je mimoriadne vtipnou a zároveň silnou výpoveďou o civilizačnej chorobe, ktorá nás môže pripraviť o rozum aj o životnú realitu. Je to bludisko nášho oklamaného mozgu, labyrint kúpených emócií, „tabletka“ na šťastie, ktorá funguje iba chvíľu, ale dá sa jej nebezpečne podľahnúť navždy. Závislosť od krásy, ktorá neexistuje, a potlačenie tej, ktorá existuje. 

Tanečníci z Anton Lachky Company odovzdali divákom tento odkaz presvedčivo, tanečne dokonale, so samozrejmou profesionalitou a so zábavnou autenticitou až príťažlivo krásneho herectva dvoch hlavných protagonistov. Ponúkli tému, ktorá v konečnom dôsledku vôbec nie je smiešna, hoci sa dá na nej zasmiať. Antonovi Lachkému sa to podarilo s ľahkosťou.