Baletný súbor pod vedením Aurélie Dupont dlhodobo razí dramaturgicky progresívnu líniu, ktorá je viac orientovaná na uvádzanie nových originálnych titulov než na oprašovanie starých produkcií. Azda najočakávanejšou svetovou premiérou sezóny 2019/2020 bol trojdejstvový balet Body and Soul kanadskej choreografky Crystal Pite, ktorý ovládol javisko Garnierovej opery v Paríži v októbri a novembri 2019. Výsledný javiskový tvar a ovácie publika potvrdili správne smerovanie súboru a jeho neuveriteľne vysokú interpretačnú úroveň. V prípade uvedenia tohto baletu však nešlo o žiaden risk, ani experiment. Crystal Pite sa uviedla v Parížskej opere už v roku 2016 baletom The Seasons´Canon, ktorý získal o rok neskôr významnú cenu Benois de la danse. K spopularizovaniu diela významne pomohol televízny záznam, ktorý dostal balet k nepomerne širšiemu publiku, než je kapacita Garnierovej opery. Novinka Body and Soul estetikou pohybu nadväzuje na predchádzajúci balet a jasne čitateľný rukopis choreografky, no líši sa rozsahom a najmä obsahom. The Seasons´Canon ponúkol divákom žijúci organizmus skupiny tanečníkov splývajúcich v celku, Body and Soul z tohto celku vyberá individuálne príbehy. Do popredia vstupujú vzťahy tela a duše, potreba nebyť sám, hľadanie partnera, nachádzanie lásky, smútok nad stratou partnera, vyrovnávanie sa so samotou. Je to množstvo pocitov, množstvo mikropríbehov, ktoré spoločne na bunkovej úrovni vytvárajú štruktúru pulzujúceho tkaniva, ktoré tvorí väčší celok – našu planétu, ľudstvo ako také, nekonečnú energiu. Filozofiu v predstavení netreba zámerne hľadať, jednotlivé tanečné obrazy sú prerozprávané citlivo a zrozumiteľne, každý nový obraz vysvetľuje a dáva zmysel tomu predchádzajúcemu. Odzrkadľuje sa tu neobyčajne inteligentná režisérska a choreografická koncepcia, ktorá napriek divertissementovej forme dokáže rozprávať príbeh. 
 

Vždy nový význam rovnakého textu

Autorka rozdelila balet na tri dejstvá. Základným vzorcom k pochopeniu celku je text, ktorý je nasledovaný pohybom interpretov:

„Rozsvecuje sa stropné svetlo, ktoré osvetľuje dve postavy v malom priestore./ Postava 1 je natiahnutá na zemi./ Postava 2 robí stovky krokov: ľavá, pravá, ľavá, pravá, ľavá. Pravá, ľavá, pravá, ľavá, pravá. Ešte. Jej ruky sú v neustálom pohybe: dotýkajú sa brady, čela, hrude (ľavá, pravá, ľavá, pravá, ľavá), krku, úst, bokov. (ľavá, pravá, ľavá, pravá) Čelo, brada, krk, boky hruď, hlava, ústa. Dve ruky na kolená. Postava 2 sa zastavuje, hlava je spustená nadol./ Postava 1 sa otočí. Pohyb ramenami, hlavy, chodidiel; vráti sa späť. Opiera sa o lakeť, hlava spustená atď.“

 Jednoduchý text pokynov alebo opisov pohybov rámcuje choreografiu do konkrétnych tvarov, ale s meniacimi sa interpretmi, pohlaviami v pároch, meniacou sa náladou reprodukovaného hlasu a tempom hudobného sprievodu i tempom choreografie vznikajú na základe rovnakého textu úplne odlišné tanečné miniatúry, ktoré odhaľujú fragmenty individuálnych príbehov. Osem častí prvého dejstva tvoria väčšinou duetá, ktoré sa odohrávajú na scéne uzavretej z troch strán čiernou sufitou za zvukov pôvodnej, moderne mixovanej hudby. Čierne nohavice, čierne saká a biele košele vo svojej uniformnej jednoduchosti podporujú synchrónny efekt zborových scén. Jedinou dynamickou časťou okrem samotných tanečníkov je svetlo. Vizuálny minimalizmus núti diváka sústrediť sa na text a rôzne odtiene jeho choreografickej podoby. Je to vzrušujúce. Miestami sa zdá, že hranica medzi javiskovou realitou a fantáziou publika neexistuje, zlieva sa do čarovného umeleckého tvaru. 

 

Technika – základ slobodného prejavu

Druhé dejstvo zložené zo štrnástich krátkych častí nadväzuje na koncept prvého. Striedajú sa v ňom duetá, sóla, triá a zborové výstupy. Pohybu dominujú širokánske druhé a štvrté pozície, hlboké plié, expresívne postavenie dlaní s doširoka roztiahnutými prstami, mnoho izolácií a plastický pohyb. Prechody medzi jednotlivými úrovňami sú absolútne prirodzené, plynulé a mäkké, allegro je nesmierne rýchle a partnerina v adagiom tempe bezhranične vynaliezavá. Promenády a dvíhačky často balansujú na hranici fyzikálnych zákonov. Pohyb plynie hladko bez zmien, rovnako ako striedanie účinkujúcich na javisku. Choreografické pasáže sú fyzickou výzvou, ktorá vyžaduje profesionálnu prípravu. I keď Pite v tomto balete nevyužíva (prípadne len veľmi obmedzene) slovník techniky klasického tanca, bez jeho ovládania by súbor nebol schopný danú choreografiu zatancovať. Absolútna kontrola nad pohybmi tela dáva tanečníkom možnosť slobodného výrazu i v tých najkrkolomnejších polohách a pózach. Netrénované telo by nedosiahlo požadovanú rýchlosť, flexibilitu, viazanosť pohybov a náročnosť choreografie by sa pravdepodobne odrazila v kŕčovitom výraze (o kondícii nehovoriac!). Náročná technika nepredstavuje limit, ktorý samoúčelnosťou brzdí interpretáciu myšlienok, práve naopak, predstavuje slová, vety, ktoré všetkému dávajú zmysel. Pohybový slovník a koncept ostáva rovnaký, scéna sa radikálne mení a odhaľuje celý javiskový priestor Garnierovej opery oslobodený od kulís a sufít. Jediným výtvarným prvkom sú v poloblúku rozmiestnené reflektory na stojanoch a svetelný dizajn, ktorý je v tomto prípade doslova majstrovským výtvarným dielom. Zmena prichádza aj v hudbe, pôvodnú modernú hudbu nahrádza Chopin. Javisko je zrazu prívetivejšie, láka svojou hĺbkou. Jednotlivé duetá rozvíjajú mikropríbehy z prvého dejstva, ale na inej úrovni a v inej atmosfére. Strata partnera neostáva len osobnou bolesťou jednotlivca, ale zborová choreografia ukazuje paralelný svet, nevyhnutnú cestu, po ktorej treba kráčať, no nezabúdať. Metaforicky zobrazený návrat zosnulého a jeho „dohľad“ nad naším konaním je emocionálnym vyvrcholením. Spôsob, akým sa tanečne vysporiadala s ukázaním empatie masy s vdovou, bol vo svojej prenesenej podobe dokonalý. Emocionálne vrcholy striedajú tie tanečné, ktoré prichádzajú s každou novou hudobnou frázou, v ktorej Pite dokáže z úplne jednoduchých vecí urobiť niečo výnimočné. Témou sa stávajú abstrakcie ako láska, samota, empatia, radosť, nádej.  

 

Nadhľad

Emocionálne a estetické nastavenie, ktoré Pite postupne u publika budovala v prvých dvoch dejstvách, úmyselne úplne rozbila v treťom. A to hneď niekoľkokrát. Sufity a horizont z pokrčeného zlatého alobalu radikálne menia dovtedajší vizuálny koncept. Na javisko prichádzajú tanečníci v priliehavých celotrikotoch, ktoré odrážajú lúče scénického svetelného parku. Veľké lesklé prilby na hlavách a ruky predĺžené o akési ďalšie články horných končatín z nich robia modlivkovitých mimozemšťanov. Kontakt medzi jednotlivcami hmyzej armády pôsobí hororovo. Je táto invázia predzvesťou našej budúcnosti? Zamyslenie preruší príchod chlpatého pračloveka, čo logicky vedie k otázke: boli pred nami na planéte iné bytosti? Hudba sa opäť mení a v štýle duftpunku na scénu tanečným krokom prichádzajú modlivky. Choreografia v revuálnom štýle opäť úplne rozbíja koncept. Kladenie si filozofických otázok sa mení v revue v štýle parížskeho kabaretu. Tanečníci sú sexi a pračlovek sa stáva kráľom diskoték. Neočakávané finále s jasným posolstvom, že nič netreba brať príliš vážne dvíha ľudí zo stoličiek. Crystal Pite predostrela pohľad na vzťah tela a duše, vzťahy jednotlivých častí tela, vzťahy ľudí a vzťahy tiel v komplikovaných duetách. Nakoniec ukázala, že javisko má byť v prvom rade divadlom, kam si divák ide oddýchnuť, načerpať energiu, prežiť krásu.

 

Interpretačná úroveň súboru Parížskej opery sa drží na pomyslenej celosvetovej špičke. Súbor so silným klasickým základom dokáže hravo zvládnuť i pohybové slovníky súčasných choreografov. V Body and Soul okrem hviezd Ludmily Pagliero a Huga Marchanda zažiarili i sólisti Allesio Carbone, François Alu či Muriel Zusperreguy a členovia zboru ako Takeru Coste a Simon Le Borgne. Bez rozdielu na hierarchické zaradenie súbor pracuje ako jeden organizmus. 

   

 BODY AND SOUL (písané z predstavenia 22. 11. 2019, Palais Garnier, Paríž)

 Pôvodná hudba: Owen Belton

Použitá hudba: Frédérick Chopin (prelúdiá), Teddy Geiger (Body and Soul)

Choreografia a texty: Crystal Pite

Hlas: Marina Hands

Scéna: Jay Gower Taylor

Kostýmy: Nancy Bryant

Svtelený dizajn: Tam Visser

Asistenti choreografa: Eric Beauchesne, Jermaine Spivey

Účinkovali: 

Léonore Boulac, Ludmila Pagliero, Marion Barbeau, Héloïse Bourdon, Hannah O´Neill, Muriel Zusperreguy, Éléonore Guérineau, Lydie Vereilhes, Ida Viikinkoski, Letizia Galloni, Juliette Hilaire, Caroline Osmont, Charlottte Ranson, Lucie Devignes, Marion Gautier de Charnacé, Ninon Raux, Seohoo Yun

Hugo Marchand, François Alu, Alessio Carbone, Marc Moreau, Sébastien Bertaud, Aurélien Houette, Axel Ibot, Daniel Stokes, Simon Valastro, Adrien Bodet, Adrien Couvez, Yvon Demol, Grégory Dominiak, Alexandre Gasse, Mickaël Lafon, Simon le Borgne Maxime Thomas, Hugo, Vigliotti, Takeru Coste, Giorgio Fourès, Julien Guillemard, Loup Marcault-Derouard, Antonin Monié