Vďaka výrazne odlišnému pohybovému slovníku troch choreografiek tanečníci v rámci večera vytvorili tri rôzne pohľady na skutočnosť. Prvá časť Squat Martiny Hajdyly Lacovej sa pohráva s myšlienkou robotizácie. Na malom priestore pracuje s jasným princípom robotizácie, tanečníci sa pohybujú v podrepe, ktorý sa stane charakteristickým tanečným prvkom celej choreografie. Od neho sa tanečníci odrážajú a k nemu sa vracajú. Ako zvláštne organizmy postupne obsadzujú priestor a reagujú na stroje – robotické vysávače. Odkazujú tak na život v područí robotizácie, ktorá sa vkráda do štruktúry spoločnosti a začína ju až rituálne pretvárať na svoj obraz. Dystopickú tému, s ktorou choreografka pracuje, spája s folklórnymi motívmi. Z pocitu národnej identity zostáva tak automatizmus, ktorý nemá nič spoločné s niečím autentickým a živým. Stáva sa skostnateným historickým vedomím. Choreografka tieto dva aspekty vhodne prepojila v náznakoch so silným citom pre tajomstvo a zároveň nadsadenie.

Druhá časť Čin v choreografii Lívie M. M. Balážovej bola inšpirovaná udalosťami spojenými s vraždou Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej. Choreografka s osobnou angažovanosťou súboru (ktorý má s politicko-spoločenskou témou a jej reflexiou v tanci svoje skúsenosti) prináša konkrétne odkazy na udalosti, ktorým žije slovenská spoločnosť. Je dobré, keď sa tanečníci vyjadrujú aj k politickým a spoločenským situáciám. Hneď v úvode performeri divákom ponúkajú kešu oriešky, čo pripomína legendárny výrok bývalého ministra vnútra o pomeroch v 90. rokoch. Postupne sa zo skupiny vyčleňuje obeť – tanečnica, ktorá je konfrontovaná so svojím odlišným názorom či zjavom. Útlak, prenasledovanie, agresia sa pretransformuje do činu, vraždy. Performeri používajú tvrdý fyzický jazyk, ktorý korešponduje s krutosťou daných udalostí (pohybové ataky, rýchle výpady nôh a rúk). Choreografka našla vhodný slovník na ich znázornenie. Vychádzajú z nich pohybové variácie, ktoré charakterizujú situácie intríg, dohadovania, korupcie (akcia pri stole pôsobila ako slovná prekáračka dvoch politikov nielen v rámci utajovaných stretnutí, ale aj v rámci nedeľnej politickej diskusie). Vyťahovanie divákov z obecenstva s cieľom umožniť im na vlastnej koži prežiť pocit utláčanej prenasledovanej obete však už pôsobí násilne a popisne, pritom práve tu by sa mohli tvorcovia viac zaoberať myšlienkou, kam by sa dala práca s realitou rozvinúť, aby sa z nej nestal iba pohybový opis reality, ako v tomto prípade. Potom už nezostáva veľa priestoru na samotnú interpretáciu a vklad diváka, ktorý túto divokú realitu zažíval prednedávnom a traumatizuje ho až doteraz. 
 

V tretej časti nazvanej Spaces autorka Zuzana Vesan Kozánková presunula divácku pozornosť z niečoho konkrétneho, ako je vražda, na spirituálnu univerzálnosť bytia človeka v systéme vesmíru a nekonečnosti. Ľudstvo vnímané ako nepatrná časť v porovnaní s nekonečnom vesmíru projektovanom na plátne v pozadí vytvára východisko pre pochopenie civilizácie a jej poslania. Tematicky vhodne zakončený koncept celého večera, kde sa na cestu z väzenia svojich činov stávame súčasťou spoločenstva. Ak sa spamätáme, nebude to s našou civilizáciou také zlé. Nestaneme sa robotmi, ovládanými alebo vládnucimi, staneme sa skupinou, komunitou. Zuna Vesan Kozánková a jej špecifický pohybový slovník len čiastočne pracoval s pohybovými možnosťami súboru. Jej cit pre detail a precíznu techniku bol prítomný len okrajovo. Omnoho viac by sa vynímal v odvážnejších plochách, na ktoré sme pri jej dielach zvyknutí. Mohol výraznejšie konfrontovať fyzikalitu tiel pri levitácii, cvičeniach a dynamike rituálnosti, ktoré boli v performancii prítomné. 

Prepojenie tém jednotlivých choreografií nie je jediné, čo všetky tri diela spája. Všetky tri choreografky výrazne pracujú s banskobystrickým súborom ako so skupinou. Sme síce svedkami niekoľkých intímnejších a sólovejších obrazov, ale tie najvýraznejšie momenty prichádzajú v dynamických a rytmizovaných skupinových choreografiách. 

Tanečná inscenácia 3 ×20 Ženy v troch výrazných polohách ponúka nielen spôsob práce troch odlišných choreografiek, ale aj navzájom konfrontuje tri strany jednej témy a aj o to v súčasnom tanci ide.

3×20 Ženy

Idea projektu: Zuzana Ďuricová Hájková

Dramaturgia: Jakub Mudrák

Svetelný dizajn: Ján Čief

Tancuje: umelecký súbor Divadla Štúdio tanca

Realizácia kostýmov: Larisa Gombárová

Produkcia: Divadlo Štúdio tanca

SQUAT

Choreografia: Martina Hajdyla Lacová

Hudba: Ivo Sedláček

Scénografia: Zuzana Sceranková

ČIN

Choreografia: Lívia Méndez Marín Balážová

Hudba: Martin Polák

Poďakovanie patrí Zebastiánovi, môjmu partnerovi, pre silnú podporu a asistenciu pri tvorbe a dramaturgii.

SPACES

Choreografia: Zuna Vesan Kozánková

Hudba: Maok

Video: Mária Júdová, Constantine Nisidis