Nesólo vychádza z doktorandského štúdia Yuriho Korca na Katedre tanečnej tvorby na VŠMU v  Bratislave. V nej sa  zameriava  na performatívne divadlo a na  jeho využitie v súčasnom tanci. Začína  neformálnym privítaním divákov  vo foyer divadla (krátke rozhovory, pripíjanie). V prázdnom priestore je o strop zavesený rečnícky pult. Podobné akceptovanie divákov prichádza aj v sále, kde Yuri Korec jednotlivých divákov pozdravuje alebo hľadá niekoho, koho by nepozval.
Korec skôr vychádza z osoby prednášajúceho ako performera. Z rôznych pohľadov sa pozerá na jeho  prejav. Čo je zaujímavé chvíľu, nemusí udržať celú performanciu, skôr by to bolo možné ťahať do dokumentárnych polôh, v ktorých by  citoval  úryvky  zo svojej  dizertačnej práce. Pritom náznaky s týmto významovým kontextom, ktorý by  dramaturgicky posilnil celkový význam performancie, tam boli. Performer sa ukláňa na začiatku performancie, postupne  pohyb  roztiahne do širšieho časového  úseku a pomaly sa  upriamuje, aby sa vzápätí niekoľkokrát rýchlo za sebou poklonil, akoby v štronze. Tento jav sa objavuje aj v iných častiach performancie.  Istá dôstojná poloha sa potom prejaví v plieskaní rúk o stehná, čo vyzerá detinsky hravo.   Aj náznaky vizuálnej invenčnosti (postavenie na hlave a nohy podopierajúce zhora visiaci  rečnícky pult) sa postupne stanú určitou rutinou (v čom vidieť čiastočne aj zámer).

Do estrádovosti sa  dostávame, keď si performer nasadí na hlavu  parochňu. To už performancia strácala  na významovej celistvosti a nastávali otázky, či stačí, aby performer bol performerom a nie aj rečníkom. Prechádza do sebareflexie, kde sa uviaznutý v pohybe kŕčovito ako nejakej ruky drží  fotografickej palice na selfie, s ktorou ďalej pracuje (s parochňou nastoknutou na palici utiera zem). 

Yuri Korec vo svojej performancii  prepája niekoľko pohľadov na seba ako performer, prednášajúci, objekt záujmu, sebasledovaný, prezentovaný a prezentujúci.  Objektivizuje subjekt, aby  ho vzápätí spochybnil. Tento proces sprevádza pomalosť, sústredenie sa na daný pohyb, hra s napätím, čo však  nekreuje ďalšie plány performancie, ale opakuje predvedené.  Celkovo akoby sa prednáška zmenila na názornú ukážku myšlienkových pochodov performera.

Do centra divákovej pozornosti dielo stavia rámec performatívneho tela ako základného komunikačného média. Rámec oveľa širší ako lineárnosťou obmedzované jazykové kódy.   Korec  až meditatívnym  spôsobom nachádza situácie, v ktorých sa nachádza, skôr ako sa v nich ocitne, sa dá vycítiť, že ich priamo vyhľadáva, aj keď v niektorých prípadoch korešpondujú s témou, ktorú si zvolil (napr. použitie  fotografickej palice na selfie alebo parochne). Zaujímavá by bola konfrontácia  vysloveného slova s pohybom, čo si situácia prednášky vyslovene vyžaduje, aj keď chápem, že Yuri Korec sa chcel primárne zamerať na pohybovú stránku a na nachádzanie fyzických impulzov vo svojom tele.

Nesólo je sólom performera, ktoré malo potenciál stať sa niečím viac ako len ďalšou a inou performanciou, ale mohlo sa stať performatívnou prednášku, demonštráciou toho, čo je na performancii zaujímavé, a to presah, odkaz do iných sfér i mimo tanca.

Akoby sa Yuri Korec teraz nachádzal na začiatku, no vzhľadom na jeho  predchádzajúcu úspešnú tvorbu by však mohol byť aj o kus ďalej.