Súboj Dávida s Goliášom. Aj tak by sa z pohľadu choreografického remesla dal nazvať večer Tänze Bilder Sinfonien, ktorý uviedol viedenský balet. Veľkolepá budova Viedenskej štátnej opery sa stala svedkom trúfalej konfrontácie, pri ktorej ambície súčasného riaditeľa, žiaľ, ďaleko presiahli jeho schopnosti.

Úvodným číslom skladaného programu bol balet Symfónia v troch častiach (Symphony in Three Movements) Georgea Balanchina. Balet mal premiéru v roku 1971 ako súčasť Stravinského festivalu v New Yorku. Choreograf vytvoril dielo pre šestnásť dievčat zboru, päť demisólových párov a tri sólistické páry na komplikovanú hudobnú partitúru len za týždeň. Jeho balet patrí do kategórie takzvaných čierno-bielych – tanečníci sú odetí v dresoch a trikotoch iba v týchto dvoch farbách. Je to jedna z Balanchinových charakteristických značiek – očistiť tanec od nánosov zbytočných ozdôb a odhaliť telá tanečníkov, aby vynikol pohyb. Napriek čierno-bielej estetike sa v tomto konkrétnom diele stretávameaj s odtieňmi ružovej, do ktorých sú odeté tri vedúce sólistky.

 
Vizualizácia hudobnej partitúry

Najzaujímavejším elementom je výstavba choreografie, ktorá stojí v popredí záujmu. Jej architektúra je čistá a jasná, v prenesenom význame by sme ju mohli označiť za klasicistický palác. Krása sa skrýva vo vyváženosti, v symetrickosti, vo vnútornom poriadku, nie je však strohá ani nudná, práve naopak, je hravá (najmä prvá časť) s množstvom neočakávaných ornamentov. 

Druhým balanchinovským znakom je muzikalita. Choreograf s hudobným vzdelaním dokázal vo svojej tvorbe vizualizovať hudobnú partitúru – preniesť noty do pohybu – a inak to nie je ani v tomto balete. 

Tretím typickým prvkom umelca je tanečnosť a štýl. Viedenskí tanečníci však narazili na vštepenú európsku pohybovú tradíciu, ktorú majú zakódovanú hlboko vo svojich telách. Nedokázali sa preniesť cez stereotyp techniky klasického tanca a predviesť balet v balanchinovskom štýle, ktorý odráža energiu pulzujúcej Ameriky a vďaka voľnému balanchinovskému port de bras je viac dancy. Dielo tak stratilo časť svojho kúzla a energie, napriek tomu si zachovalo všetky atribúty kvality.

 
 

Abstrakcia v súboji s konkrétnosťou

Stredná časť programu patrila choreografickému spracovaniu diela Obrázky z výstavy (Pictures at an Exhibition) Modesta Petroviča Musorgského. Ruský choreograf Alexej Ratmanskij túto jednoaktovku uviedol po prvý raz v roku 2014 so súborom Newyorský balet. 

Klavírna partitúra desiatich samostatných skladieb je okrem krásnych melódií známa aj veľmi jasným obsahom. Spracovať ju do choreografického textu je veľká výzva, pričom možnosti sú v podstate len dve: buď rešpektovať obsah hudobnej predlohy, alebo ho ignorovať a vytvoriť abstrakciu, ktorá sa zvezie na hudobných melódiách. Akýkoľvek kompromis by pôsobil rozpačito – no presne to sa stalo pri Ratmanského spracovaní. Autor na jednej strane siahol po pohybovej popisnosti charakterov škriatka či Baby Jagy, na strane druhej ich odel do šifónových kostýmov s potlačou Kandinského obrazov, čo už s rozprávkovými postavami nemalo nič spoločné. Abstrakcia sa dostávala do priameho rozporu s konkrétnosťou. 

 

Originalita za každú cenu

Desať tanečníkov sa strieda na javisku v sólach, duetách a spoločných výstupoch, zatiaľ čo horizont javiska patrí projekcii Kandinského štvorcov zaplnených kruhmi. Abstrakcia maliara je v konflikte s Musorgského hudbou aj s ľahko identifikovateľným, no nie práve vyberavým pohybovým štýlom choreografa. Ratmanského choreografia akoby chcela nadviazať na Balanchinov neoklasický štýl, no nedokáže sa zbaviť sovietskeho pátosu. Hoci v jeho väzbách možno badať pokus o únik od akademických prvkov, a to najmä pri port de bras, plynulosť pohybových väzieb zabíja všadeprítomné klišé v podobe akrobacie a statických póz (najmä dvíhačiek). Nemožno mu uprieť nápaditosť pri vytváraní pohybových spojení, horšie je to s originalitou – balanchinovsko-ruský prienik je zjavný. Choreografický text je rýchly a náročný, ako keby autor nepoznal spomalenie, a to ani pri hudobnom adagiu. 

Ak Balanchinova Symfónia v troch častiach predstavovala vznešený klasicistický palác, tak Ratmanského Obrázky z výstavy sú replikou, pri ktorej architekt nedokázal udržať štýlovú jednotu. Námaha interpretov sa vynakladá zbytočne, ich výkon je utopený v projekcii Kandinského obrazov a v spleti tanečných krokov. Je to škoda. Choreograf zjavne chcel za každú cenu priniesť niečo originálne, ale počas procesu tvorby sa zabudol držať pôvodnej myšlienky. Namiesto originality vytvoril koláž fabúl, divertiment a nálad. Túžba po jedinečnosti sa zhmotnila v priemernosti. Pokoriť Musorgského hudbu sa mu nepodarilo.

 
 

Choreografiu musí mať človek v krvi

Záver patril XV. symfónii (Sinfonie Nr. 15) sovietskeho skladateľa Dmitrija Dmitrijeviča Šostakoviča. Pokusu o naplnenie partitúry významného predstaviteľa moderny 20. storočia sa ujal aktuálny riaditeľ súboru Martin Schläpfer. Ak by sme zostali pri metaforách o architektúre, Schläpferovo dielo by sme prirovnali k hradu z piesku, ktorý si postupne berie príliv. 

Takmer hodina obsahovo nejasného, koncepčne neuchopeného a choreograficky zúfalého diela absolútne degraduje Šostakovičovu hudbu. Obrovské obsadenie tanečníkov, ktoré podobne ako pri Balanchinovi kopíruje obsadenie orchestra, prichádza a odchádza v skupinách, vo dvojiciach, v pároch i po jednom. Prídu, zatancujú zopár hudobných viet a odídu. Bez myšlienky, bez nálady, bez zreteľnej logiky. Niektoré fragmenty vykazujú znaky nejakej myšlienky, dejovej línie, aby sa vzapätí rozplynuli vo formalistickej krokovej skladačke. Iné fragmenty baletu majú náladu. Veselé emócie striedajú výrazy naháňajúce hrôzu, romantiku nahrádza perverznosť. Divák sa ocitá v baletnej schizofrénii a márne hľadá kľúč k pochopeniu diela. Slovník choreografa lavíruje niekde medzi moderným baletom a civilným pohybom, v prípadoch invenčného zúfalstva sa utieka k akademickým pózam. 

Vrcholom fantázie je mlynské koleso a ťahanie polonahého tanečníka partnerkou po javisku za bradavky. Hudba, mladosť a krásne telá tanečníkov sú jediným pozitívom v nekonečnej choreografickej agónii. Choreografia je remeslo, ktoré sa nedá naučiť, umelec ho v sebe musí mať. V prípade Schläpfera by sa v prospech tanečníkov i divákov žiadala hlboká sebareflexia autora.

 

Problémy súčasného vedenia

Hovorí sa, že aj majster tesár sa utne. To, čoho sme svedkami vo Viedni, nie je jednorazové zlyhanie. Súbor pod vedením nového riaditeľa nielenže experimentuje s vkusom publika, ale personálnymi zmenami zároveň znižuje rokmi budovanú interpretačnú kvalitu. Výzva nadviazať na vysokú repertoárovú a pohybovú kvalitu, ktorú vybudoval predchodca Manuel Legris, malo nové vedenie prijať s pokorou a vďakou, žiaľ, Viedenský štátny balet stráca body vinou umeleckých ambícií riaditeľa. Sledovanie tohto trendu nie je pre baletného fanúšika vôbec ľahké. 

 

TÄNZE BILDER SINFONIEN

 Viedenská štátna opera

 

SYMFÓNIA V TROCH ČASTIACH (SYMPHONY IN THREE MOVEMENTS)

Hudba: Igor Fiodorovič Stravinskij

Choreografia: George Balanchine

Naštudovanie: Ben Huys

Hudobné naštudovanie: Robert Reimer

Svetelný dizajn: Mark Stanley

Účinkovali: Kijoka Hašimotová, Davide Dato, Ljudmila Konovalovová, Masaju Kimoto, Maria Jakovlevová, Géraud Wielick a zbor Viedenského štátneho baletu

 

OBRÁZKY Z VÝSTAVY (PICTURES AT AN EXHIBITION)

Hudba: Modest Petrovič Musorgskij

Choreografia: Alexej Ratmanskij

Kostýmy: Adeline Andréová

Svetelný dizajn: Mark Stanley

Projekcie: Wendall K. Harrington

Naštudovanie: Amar Ramasar

Klavír: Alina Bercová

Účinkovali: Ketevan Papavová, Francesco Costa, Ioanna Avraamová, Arne Vandervelde, Claudine Schochová, Marcos Menha, Kijoka Hašimotová, Lourenço Ferreira, Aleksandra Liašenková, Roman Lazík

 

XV. SYMFÓNIA (SINFONIE NR. 15)

Hudba: Dmitrij Dmitrijevič Šostakovič

Choreografia: Martin Schläpfer

Hudobné naštudovanie: Robert Reimer

Scéna a kostýmy: Thomas Ziegler

Svetelný dizajn: Robert Eisenstein

Účinkovali: sólisti a zbor Viedenského štátneho baletu